Otvorili sa dvere. Tuho som spala, prebudil ma až náhly príval žiarivého svetla. Opatrne som pootvorila unavené viečka a cez hustú paru vychádzajúcu z mojich skrehnutých pier som opäť uvidela tú chlpatú mužskú hruď vulgárne vyčnievajúcu z tmavomodrého županu. Jeho žiadostivý pohľad vnášal do mrazivej miestnosti ešte väčší chlad. Niekoľkokrát si prehliadol naše nahé krehké telá pohodené za tými bielymi dverami ako obyčajné kusy chladených bielkovín a pár z nás schmatol do veľkej dlane. Viac sme preňho totiž neznamenali.
Po krátkej chvíli sa dvere zatvorili a my- zvyšné -sme ostali trčať v tej neznesiteľnej tichej tme. Oči zvyknuté na tmavé farby dňa sa poobzerali okolo. Nič sa od včera, predvčera, ba ani minulej soboty nezmenilo. V malom priestore sa nás tu ako obvykle tlačil pekný tucet. Slovo súkromie som vymazala zo slovníka a zvykla som si na to, že každú noc vstávam i zaspávam medzi ďalšími až desivo podobnými „kúskami“. Ich rovnako chladné biele kože sa i teraz dotýkali tej mojej. Nik neprehovoril a ak by sa vo vzduchu nevznášala para teplého dychu, neverila by som, že niekto vôbec žije. Jediné, čo sme mali spoločné bol skľučujúci strach. Báli sme sa čo ukrýva svet za bielymi dverami, no nik, kto sa odvážil obetovať svoju nahú kožu sa viac k nám nevrátil.
Život sa so mnou nemaznal. Rodičov som nikdy nevidela, i slovo „domov“ by som si musela vyhľadať v slovníku. Pri srdci ma hriala iba kratučká spomienka na matku. Na malú chvíľku som zacítila jej teplo, no vzápätí sa objavila tá veľká mužská dlaň. Tam končia moje spomienky. Mamička vraj verila, že hoci nebudem krásna labuť budem aspoň to jej škaredé káčatko. Nestalo sa. Aby sa zo mňa stalo čosi viac ako kus s cenovkou vytetovanou na zadku by som potrebovala pochopiť ozajstné čaro materského tepla.
Krehké a zraniteľné sme sa dennodenne stávali obeťou chúťok mnohých. Boli sme prirodzenou súčasťou ranného i nočného „menu“ našich pánov a áno, filmy klamú. Nečakali nás žiadne romantické osudové pohľady, vodenie za ruky ani prvé nesmelé dotyky. Preskočili fázu prvých zoznámení, nepýtali sa na meno ani záľuby, vek rozlišovali iba na staré a dobré. Bola som dobrá, nemala som skazené vnútro a to presne hľadali. Najradšej nás mali poriadne rozpálené, občas pekne na tvrdo. Tak skončil aj môj život. Moja krehkosť sa rozbila na kúsky ešte skôr ako na mňa padla slinka pána v modrom župane.
Dostala som sa za veľké biele dvere a tak tu túto spomienku na môj život píšem všetkým, ktorí v tej chladnej tme žijú doteraz. A áno, mali ste pravdu drahé Vajíčka, ľudia, sú presne takí. Konzumenti mysliaci len na vlastnú spokojnosť. Viem, narodili sme sa pre nich, opustili sme rodičov a v občiankach nám doživotne svieti prechodné bydlisko bordel Chladnička, no aj tak si myslím, že všetky navonok obyčajné veci, ktoré bez väčších problémov zoženú v potravinách oproti, si aspoň občas zaslúžia byť na minútku neobyčajné, kým sa z nich nestane ozajstná minútka.
Odkážte ľuďom, že raz vyhlásime revolúciu.
S pozdravom zatiaľ obyčajné Vajce